Tento odkaz je bezvýznamný, no predsa cítim potrebu ti ho napísať. Veľa umelcov opisuje aká je reč nepostačujúca, aké obmedzujúce sú slová. Teraz už chápem...
Vždy keď zavriem oči a nastane to nádherné ticho, to prázdno ktoré patrí iba mne, vidím tvoju tvár, nádhernú tvár. Obrysy tak krásne že ľutujem svoju neschopnosť maľovať. Však tvoja tvár má kamenný výraz. Nieje na nej ani náznak úsmevu či smútku. Je to obraz ktorý milujem a nenávidím.
Tvoja prítomnosť je čímsi jedinečná. Pokoj ktorý prináša mnou preniká až do posledného momentu keď sa otočíš a pomaly mizneš v šedom dave. Pri tebe nemyslím na nič, je to nádherný pocit, iba ty a ticho ktoré nás obklopuje. Pri každom stretnutí opäť žijem aby som následne skonal pod ťarchou nejasných myšlienok a emócií ktoré po tebe ostávajú ako popol. Tak nádherných emócií...
Dlho som dúmal nad tým prečo ťa mám neustále plnú hlavu. No neprišiel som ku žiadnemu vyjadreniu ktoré by poskytlo seba menšie uspokojenie.
Viem iba, že ťa potrebujem. Tak mi odpusť ten egoizmus...
A prečo jej to všetko nepoviem? Nemusím....ona to vie :)