„Dokonalé, skrátka dokonalé!“zaznievalo od kedysi v radoch pohodlne usadených, teraz všaknadšene vzpriamených poslucháčov. Dokonalosť výstupu ukončilaViktória skromnými slovami vďaky. Málokto si v toľkejeufórii stihol povšimnúť tmavý tieň tiahnuci sa skrzedievčininu tvár.
„Gratulujem slečna Viktória, opäťste zažiarili.“
Viktória pozdvihla pohľad zo zemea zahľadela sa do očí starého, vráskavého, no úctivéhopána. „Posledný...“ vykĺzlo z úst tak hebkých. Zhlbokasa nadýchla aby pokračovala priam šepotom „Poslednýkrát somdnes večer hrala. Už nikdy viac neusadnem za klavír, nezaslúžimsi to a som ustatá.“. Zavládlo nehybné ticho. Viktóriauprene hľadela do hlbokých očí starého pána, no nevravela užnič.
Bola chladná noc, pre mesiac decembertak príznačná. Viktória po ceste domov neustále hľadela z oknasvojej limuzíny.
„Richard, spomaľ prosím, je krásnanoc a dom taký prázdny. Obíď túto ulicu ešte zopárkrát.“
Starý pán sa pri pohľade do spätnéhozrkadla pousmial: „Ako si želáte, slečna.“
Čas plynul, no auto sa nezastavovalo.Všade bolo ticho a pokoj. Pri prejazde veľmi tmavejulice stalo sa čosi nečakané – zaznela rana ako z kanónu.Richard zachoval chladnú hlavu a rozvážnu myseľ. Zastavila vyšiel z vozu aby zistil, že ich pneumatika saprederavila.
Viktória stála opretá o dvereauta pokiaľ Richard menil pneumatiku.
„Vieš, vždy som myslela že nájdemniečo, čo ma naplní. Niečo, čo ma uspokojí a urobíšťastnou.“
„Ale veď slečna dokáže všetko,na čo si len zmyslí. Nepoznám nič, čo by ste nezvládli“odvetil starý, zhrbený muž.
„Áno, máš žiaľ pravdu. Mojubeletriu uznávajú vznešení kritici, moju jazdu na koni považujúna školách za ukážkovú a moja hra na klavíri by rozcítilaaj mŕtveho“ jej hlas znel skleslo a smutne.
Richard ticho vyberal z kufrarezervu.
,,Nikdy, nikdy som si ničz toho nezaslúžila. Nič som pre to nemusela vykonať...“
„Je to dar, slečna.“
„Dar...nechcený dar. Ľudia maobdivujú pre niečo čo som vlastne nikdy nedokázala! Uznávajú mapre čosi čo nie je pravdou...“ Viktória sklonila zrak, „...nikdysom nepocítila námahu aby som niečo dokázala. Každý je so mnouspokojný...každý...“
„Okrem vás. Tak je, pani moja?“preplietol svoje tiché myšlienky do jej úprimnej spovede.
Ich oči sa stretli v zábleskunespútaného porozumenia.
„Každý by si s vami radostnevymenil miesto. Nikto by neváhal. Tak isto ako vy by ste neváhalivymeniť to svoje za ich.“
Posledné slová zneli zadýchane akostarý muž doťahoval poslednú skrutku kolesa.
„Je to v nás...vždy prahnemepo tom, čo nemôžeme dosiahnuť“ povedala Viktória a nasadlaspäť do auta.
Medzitým začal padať sneh, z ktoréhosa odrazu stala fujavica. Auto sebou hádzalo zo strany na stranua viditeľnosť bola mizivá. Richard sa tváril prívetivoa pokojne ako vždy, a tak ho aj Viktória videlanaposledy.
Druhý deň našli robotníciv priekope vrak auta a v ňom dve telá. Staréhomuža, ktorý na mieste zahynul, a mladé dievča, ktoré slabodýchalo. Malo vážne poranenia hlavy a odreniny na celom tele.Viktória celkom stratila pamäť, svoje telo ovládala iba malátne.
Po týždni rehabilitácie sa mladáViktória dokázala posadiť a tak ju doktor vzal na klavírnepredstavenie jedného mladého virtuóza. Keď chlapec dohralposledný tón, všetci burácali a zavalili ho pompéznympotleskom.
Iba mladá Viktória sedela na svojominvalidnom vozíku a slzy jej tiekli po tvári. Dlaňami unikala pred ľuďmia v mysli jej znela iba jedna veta:
„Kiež by som si mohla s tebouvymeniť miesto...“
